Štúrova lavička sa v priebehu rokov stala vyhľadávaným miestom nielen pre turistov a príležitostných hubárov, ale aj miestom mnohých literárnych a iných kultúrnych podujatí. Skoro tridsať rokov vydržala nástrahy času a nájazdy vandalov. V polovici osemdesiatych rokov však už bola celkom zničená. Preto ju bolo treba obnoviť, čo sa v roku 1990 aj stalo. Lavička bola postavená z bieleho travertínu. Jej operadlová časť sa skladala z troch kamenných blokov. Do prostredného a troška väčšieho bolo vytesané len Štúrovo meno. Kto si na ňu sadol uprostred, po pravej ruke mal nápis: „Do tohto zátišia/ v R. 1851 -1856/ rád chodieval“. Mala však inú podobu. Už nemala operadlo, len sedaciu časť z veľkých kamenných kvádrov, na ktorej bol akoby „prehodený Štúrov plášť“ v podobe bronzovej plastiky. Tak vzniklo zo Štúrovej lavičky sochárske dielo s hlbokou symbolikou: „Ľudovít je stále s nami, len si na chvíľku odskočil.“ Autorom tejto umeleckej podoby Štúrovej lavičky bol sochár Martin Lettrich. A tak toto miesto má dnes podobu klasického oddychového priestoru pre turistov s drevenými lavičkami a prírodným stolíkom z guľatiny. Počas výletu bolo krásne slnečné počasie. Prechádzali sme popri potôčiku, kde boli zamrznuté kvapky vody a tiež aj zamrznuté hríby. Bolo to veľmi pekné. Unaveným z vychádzky nám dobre padol horúci čaj v Harmónii.
